Chces byt mojim SB??...Klik
Pls kometujte...
Toto je moja vlastna tvorba...
Nekopirovat...

Útek

25. ledna 2010 v 18:12 | mitsuki |  Si mOj ZivOt...
Mame tu prwy diel nowej powiedky. Dfm ze sa bude pacit :)

Rodičia mi zomreli keď som mala 10 rokov. Bolo to pre mňa veľmi ťažké a stále aj je. Zobúdzam sa každý deň, ale nie na volanie mojej mamy, ale na volanie mojej tety. K tej som sa dostala na opatrovníctvo. Ale veľmi ju v láske nemám. Ani ona mňa. Nie som tu zo svojej vôle. Ale už nič s tým nenarobím. Mám už 16 keď som sa rozhodla s tohto pekla vypadnúť.
"Nie, Sumi. To ti nedovolím. Nikam nepôjdeš." hnevala sa moja najlepšia kamarátka Kana. Poznáme sa od začiatku strednej školy a je to pre mňa veľmi dôležitá osoba. Ako sestra a práve preto mi robí veľký problém ju tu nechať.
"Ale no tak Kana. Ja toto peklo už neznesiem."
"Ja viem, ale čo Toddy?" hovorila o mojom chlapcovi. Chodím s ním už mesiac a už to medzi nami škrípe.
"Rozišli sme sa. Nemalo to zmysel Kana."
"Aha, ale aj tak ťa nikam nepustím." a začala plakať. Prišla som k nej a silno ju objala.
"Kana, prosím ťa pusti ma. Nechaj ma ísť. Vieš aká je moja teta. Niekedy ma aj zbije len za to, že nevynesiem smeti, alebo keď ju neposlúchnem. Len trpím a to chcem zmeniť."
"Ale kam pôjdeš? A sama?"
"To ešte neviem, ale čo najďalej odtiaľto. A nechcela by si ísť so mnou?" pozrela sa na mňa a vyvalila oči.
"Čože? Mám ísť s tebou?"
"Áno, nechceš ma pustiť tak poď aj ty." usmiala som sa na ňu.
"Ale čo poviem doma? A čo povieš ty?" pozrela som na ňu výrazom: To myslíš vážne s touto otázkou?
"No ja sa len pýtam"
"Kana pozri, ja ťa nenútim. Ak ísť nechceš nemusíš, ak chceš tak poď. Ja pôjdem aj tak." chvíľu váhala, ale nakoniec sa rozhodla.
"Fajn, idem aj ja. Si moja najlepšia kamarátka a keby sa ti niečo stane neprežila by som." vrhla som sa na ňu a silno ju objímala. Po škole sme šli každá domov sa pripraviť. Ja som hneď vyšla hore do izby a zavrela som sa. Vybrala som spod postele batoh a začala do neho baliť najdôležitejšie veci ako napríklad : oblečenie, mobil, peniaze, jedlo. Jedlo by ani taký problém nebol, ale tie peniaze áno. Ja totiž žiadne nemám a bez nich ísť nemôžem. Ale za to moja teta má vždy peňaženku plnú peňazí. Už bolo večer.
"Sumi, večera." skričala na mňa teta a ja som neochotne zišla dolu.
"Čo v tej izbe robíš? Stále si zavretá. V mojom dome zavreté dvere netolerujem." hnevala sa a hodila mi tanier s jedlom na stôl.
"Prepáč teta. Bola som unavená tak som si šla ľahnúť." to ju dúfam trochu upokojilo. Jedli sme a ja som bola celý čas ticho.
"Idem na jednu párty." ozvala sa zrazu "tak tu zostaneš sama. Zamknem ťa tak aby si nikam nešla rozumieš?" prikývla som a zamyslela sa. Ak pôjde preč, peniaze jej nezoberiem a ak ma zamkne von sa ľahko nedostanem. Vstala a šla do izby sa pripraviť. Hneď som vstala aj ja a šla potichu do jej kabelky. Mala som šťastie, práve v nej mala veľa peňazí. Vzala som všetky, dokopy to bolo 200 €. Vzala som ich a hneď šla do izby. Dala som ich do peňaženky a tvárila sa, že sa nič nestalo. Teta odišla a mne začala akcia. S Kanou som sa mala stretnúť na vlakovej zastávke o 22:00. Tak som vyrazila. Keď som tam prišla Kana tam už stála.
"Ahoj." pozdravila sa mi a objala.
"Chceš vážne ísť? Máš možnosť si vybrať."
"Už som sa rozhodla. Poď, lebo nám vlak ujde." tam sme aj šli. Kúpili sme si lístky a čakali na vlak. Prišiel za desať minút a my sme nasadli. Smiali sme sa a zabávali. Nevedeli sme kam ideme, ale to nám bolo jedno. Obe sme chceli z Tokya vypadnúť a je nám jedno kam pôjdeme ďalej. Ja som však zbadala jednu dedinu tak sme vystúpili.
"Kde to sme?" porozhliadli sme sa, ale nepoznali sme to tu. Zbadala som rušňovodiča.
"Dobrý deň, prosím vás čo je toto za mesto?"
"Toto nie je mesto slečna. Toto je len taká stanica, aby ste mohli prestúpiť."
"A je tu niekde neďaleko dedina?"
"Áno. Áno je, niekoľko kilometrov odtiaľto." ukázal na les. Dedina bola za ním.
"Dobre, ďakujem." pozrela som sa na Kanu.
"Tak čo ideme?" spýtala sa ma nedočkavo a ja som sa zasmiala.
"Áno, poďme." tak sme vyrazili. Šli sme cez les malou cestičkou. Boli sme z cesty unavené tak sme si ľahli pod jeden strom. Kana hneď zaspala a ja som rozmýšľala čo bude s nami ďalej. Nakoniec som zaspala aj ja. Bola už noc a ja som sa zobudila na húkanie sovy. Zívla som si a zakryla Kanu dekou. Vzala som si nejaký keksík a dala si mikinu lebo mi už bola zima.
"Dobré." povedala Kana ospalo
"čo budeme teraz robiť?"
"Neviem, ale myli by sme ísť, aby sme sa nestratili." prikývla. Vstali sme sa šli sme ďalej. Kana je typ dievčaťa, ktoré sa veľmi bojí, tak som ju musela vždy utešovať. Vedela som, že ju toto dobrodružstvo neteší, ale už som ju domov poslať nemohla. Bolo už ráno a my sme stále šli. Takto to šlo tri dni. Potulovali sme sa lesom a hľadali dedinu. Kana už bola dosť vyčerpaná, tak som ju niekedy niesla.
"Sumi, kedy tam už budeme?"
"Neviem Kana. Prosím vydrž to ešte." no nestihla som. Omdlela. Položila som ju na zem pod strom a ošetrovala ju. Počula som tiecť vodu tak som si vzala fľašku a šla po ňu. Nabrala som a šla späť. "
AU!!" skričala Kana a ja som sa za ňou hneď rozbehla.
"Čo sa stalo?"
"Sumi, mo-moja noha." ukázala na svoju nohu a ja som videla ako ju tam niečo uštiplo. Mala to červené a už jej to aj modrelo.
"Kana počuješ ma?" pozrela sa na mňa.
"Teraz ma pozorne počúvaj. Musíš byť stále hore a za žiadnu cenu nesmieš zaspať. Rozumieš? Nesmieš spať"
"Dobre, pokúsim sa." usmiala sa a ja som ju vzala na chrbát. Niesla som ju niekoľko hodín a už som bola unavená. No nevzdávala som sa. V tom som však uvidela svetlo. Myslela som si, že je to svetlo do neba a, že ja som mŕtva. Išla som za tým svetlom a vyšla som z lesa. Obzrela som sa a boli sme v dedine, ktorú sme hľadali štyri dni. Žiarivo som sa usmiala.
"Kana, sme tu." zdvihla hlavu a usmiala sa. Zišla som po ceste a šla bližšie. Ďalej som však nešla, lebo som si musela oddýchnuť. Položila som Kanu na lavičku a pozrela sa na jej ranu.
"Ó nie, máš to celé fialové. Sakra, čo ťa to pichlo?" dala som jej na to vodu a nejakú mastičku, ale nič nezabralo. Veľmi ju to bolelo a ja som s tým nemohla nič robiť. Nič. Sklopila som hlavu a začala plakať.
"Sumi ja budem v poriadku." prikývla som, ale ďalej plakala.
"Potrebuješ pomôcť?" ozvalo sa spoza mňa a ja som sa prudko otočila.

Kto jej chcel pomoct? to sa dozwiete nabuduce. :)

P.S: pls komentujte!!!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama