Chces byt mojim SB??...Klik
Pls kometujte...
Toto je moja vlastna tvorba...
Nekopirovat...

Leden 2010

Konciiiiiim

30. ledna 2010 v 19:21 | mitsuki |  MoJe KeCy
ahojte.... ja konciiim :( je mi luto ale tento blog konci aspon pre mna.... ziadna Mitsuki uz nieje a uz nebude :( :( je mi luto ak som was sklamala ale s tymto blogom to ide dolu vodou a ja s nim :( tak to musim zmenit :( nikdy mi tu nekomentuje ledva sem niekto chodi a to ma mrziii :(:(:( mozno sa raz ozwem ale to bude welmooo welmoo dalekooo...... prepacteee :( ale takto to bude najlepsieee :( zbohom::..... prepacteee SBecka :(:(:(:(:(


Vysveckooo :)

29. ledna 2010 v 15:26 | mitsuki |  MoJe KeCy
Ahojte vseci :) Tak neska sme dostali vysveckaaa :D:D:D ake bolo? ja som mala sest 2 a pat jednotiek :D pre moje stastie ziadna trojka :D to by som doma ale dostala :D:D:D no dfm ze mi dalsi polrok pojde lepsie nez tento :D ale k tomu musim dopomoct aj ja :D budem sa snazit ako wem :D dfm ze aj vy :D:D:D no samozrejme ak ste mali ciste nemate uz co zlepsit :D:D:D

Mitsuki :)


Neslusny Kakashi

26. ledna 2010 v 21:26 | mitsuki |  KoMiX

Akatsuki komix.. :D

26. ledna 2010 v 21:25 | mitsuki |  KoMiX

Diplomek pre Masíí

26. ledna 2010 v 18:48 | mitsuki |  CeŠ ByT mOjE SB???
Sb je na swete :D:D:D


Dilpomek pre HiNaTk@

26. ledna 2010 v 18:43 | mitsuki |  CeŠ ByT mOjE SB???
Je tu nowe Sb:D dakujem za spriatelenie :D
a pre mna

6.kapitola

26. ledna 2010 v 16:01 | mitsuki |  Hrdina Konohy
Naruto dobehol k bráne a tam stáli Hidan a Kakuzu
"Ale ale ale koho to tu máme takže ťa hľadať nemusíme ty si nás našiel prvý"Naruto sa na slovo nezmohol a začal sa súboj Vedel akú majú obaja schopnosť takže vedel čo urobia. Bojoval proti dvom naraz. Vesničania tam dorazili tiež a pozerali súboj. Všetci sa prizerali ako to dopadne. Kushina, Sakura, Hinata a aj iné iba plakali a nevedeli čo majú robiť. V tom však pred nich odhodili Naruta a on poriadne stonal od bolesti. No ked znova vstal a pozrel za seba:
"Kurňa a vy tu čo robíte? Chcete aby vás zabili?Hinata, mama, Sakura aj vy ostatný okamžite odtiaľto zmiznite!!"no akonáhle dopovedal do chrbta mu vrazili niekoľko kunajov že až spadol na zem. Hinata bola hned u neho a pozerala či sú rany vážne zatiaľ čo ho Sakura ošetrovala.
"Čoo?Mali ste vy-vypadnúúť.Auu Sakuraa."
"Prepáč"znova vstal na nohy ale to čo videl sa mu vôbec nepáčilo. Hidan mal oproti sebe jeho otca a ešte k tomu zahájil to svoju jutsu pri ktorom ked sa zraní v kruhu toho oproti to zasiahne tiež.Až na to že Hidana to nezabije.
"Oteeeeec" skričal Naruto a bežal pomôcť otcovi bol až príliš daleko a Hidan už tú dýku pomaly chcel vraziť do srdca. Nieeee prosííím nieeeeeeeeee oteeeeec. Stihol to. Postavil sa pred Hidana a na každého údiv tú dýku vrazil Hidan nie do seba ale do Naruta a to presne do chrbta pri srdci. Na pohľad sa zdalo že hned spadne mrtvy na zem, ale nieje tak. Naruto s dýkou v chrbte tlačil na Hidana a spolu s ním ho ťahal čo najdalej od toho kruhu až bol z neho vonku a Naruto vytvoril klon a spravil Rasengan a pekne to do Hidana vpálil a ten sa roztreštil na miliardu kúskov takže už zomrel. Ale on mal stále v sebe zapichnutú dýku. Všetci sa radovali. Sasuke porazil Kakuzu a Naruto zachránil otca a zničil Hidana ale namiesto toho aby ho ošetrili padol na zem. S ťažka dýchal vykašliaval krv. Bol veľmi zranený. Ale Hinata mu dala pusu a on sa už nedusil, ale sa začal usmievať. Otvoril oči a bol znova v nemocnici.
"Aach už som tu zase"
"Sám si za to môžeš ked robíš samé kraviny."povedal mu otec ktorý bol rád že jeho syn vôbec žije.
"Otec ja prepáč, ja len nechcel som aby sa kvôli mne zabíjalo pochop ma prosím"
"Nie ja ťa chápať nebudem. Ja som tvôj otec a jediné čo robím je to že ťa furt len oplakávam a mám o teba strach. Čo si ty vôbec myslíš. Aj ked chceš niekomu pomôcť, mňa to nezaujíma. Ja sa nebudem prizerať na to ako ťa tam vonku niekto mláti."Naruto vstal aj ked v bolestiach z postele a vrhol sa otcovi do náručia kde si obaja poriadne zaplakali
"Prepáč otec prosíím."ked sa pustili Minato spravil to čo Narutovi nikdy neurobil
"Tak a máš zaracha."
"Čožééé??" "Nebudem ti dávať žiadne misie takže sa z vesnice ani nepohneš, nebudeš vyjédať rámen a budeš pekne trénovať trénovať a trénovať. Poslúchneš ma na slovo a nebudem počuť žiadne výnimky."Naruto sa na neho len bezvládne pozrel Aaaa žiadny rámen žiadne misie to je môj konieeec
"Tak a teraz by som už mal asi ísť. Maj sa Naruto"odišiel a Naruto bol nesmierne smutný.
Za niekoľko dní z nemocnice mohol odísť a tak sa prechádzal po vesnici. Natrafil na Sakuru so Sasukem ktorý trénovali a cvičisti. A tak trénoval s nimi. Zabávali sa ako nikdy predtým. Sľúbili mu že ak nebudú mať nijakú misiu tak budú stále s ním a to si Naruto veľmi cení.
Celé dni strávil aj s Hinatov a veľmi si to užívali. Ale Hinata zo svojím týmom s Kibom, Shinom a Kurenai dostaly misiu a Naruto bol veľmi smutný pretože on žiadnu nemá a aj preto že mu láska odchádza bez neho preč.
Odišli skoro ráno, takže sa Hinata s Narutom rozlúčiť nemohla. Len dúfam že sa na mňa nenahnevá nechcem sa s ním teraz hádať. Ale ved ja ani neviem čo je to za misiu..
"Kurenai-sensei?"
"Áno Hinata? Čo sa deje??"
"Ja len, no čo je toto vôbec za misiu? Mne o nej nikto nepovedal.!"
"A mali sme na to veľký dôvod. Prepáč Hinata, ale povedala by si to Narutovi." povedal jej Shino.
"Čóó´?? O čo ide??" nechápala
"Čo by som mu mala povedať??
"Hinata, táto misia je s Orochimarom. Asi sme našli jeho úkryt máme to preskúmať." Orochimaru? Hinata zmeravela.
"O-Orochimaru?? Robíte si srandu? Ale ved..." myslela na Naruta a Sasukeho.
"Prečo na túto misiu neposlali Naruta so Sasukem?"
"Práve preto sme ti to nepovedali Hinata. Táto misia je veľmi tajná a oni sa to nesmú dozvedieť hlavne Naruto. Ak sa o tom dozvie ihned by sem išiel, ale hokage to tak nechce."
"Ale..."
"Hinata, ak sa toto Naruto dozvie okamžite sem príde. Nechceš predsa, aby sa tvôj priateľ znova zranil nieje tak?" zaškeril sa Kiba. To je pravda. Ak sem Naruto príde mohol by zo zlosti znova použiť kyuubiho a to nemôžem dopustiť. Neznesiem pohľad na neho v takom stave. Už nikdy ho tak nechcem vidieť. Zomrela by som od strachu, ale teraz sa viac bojím toho čo spraví ked sa o tejto misii dozvie. A ešte ktomu ked tam idem ja...To bude naozaj zléé. Hokage-sama prosím nech sa to Naruto za nič na svete nedozvie. .Prosííím...Putovali hodnú chvíľu, až kým nedorazili na určené miesto. Mali pravdu. To sídlo, ktoré videli odpovedalo tomu, že je to sídlo Orochimara. Všade pusto, samé stromy nikde nikoho. Iba štyria ninjovia, ktorí chránili vchod. Ale ako sa tam dostanú?

Zatiaľ v Konohe


"Mala sa už dááávno ozvať. Čo sa deje??..." rozčuľoval sa Naruto
"Naruto ukľudni sa. Asi teraz majú viac vecí na práci ako nám posielať správy. A k tomu tebe. Nemyslíš, že by sa mali ozvať najprv hokagemu??"
"Ale jasné. Inak neviete čo to majú vôbec za misiu??" Sakura sa zamyslela.. "Sakura ty si počúvala za dvermi?"
"Nie hokage-sama to by som si nedovolila. Ale.."
"Ja viem Sakura prečo si počúvala."
"Prečo??"
"No lebo sa to týka môjho syna a Sasukeho. Tvojich dobrých kamarátov nie je tak?"
"Áno hokage-sama. Prosím dovoľte, aby som im to.."
"Nie Sakura, len to nie." Stála tam ako obarená. Prečo by im o tom povedať nemohla? ..
"Sakura, prosím nehovor im to, ani jednému. Ak sa to dozvedia budú tam chcieť ísť a to ja dopustiť nemôžem ak sa to dozvedia môže sa tam niečo stať a ja by som to už neprežil. Preto ťa prosím Sakura ako otec syna tvôjho kamaráta.
"Nie ja neviem. Ale nemyslím si, že by to bola nejak dôležitá misia." odpovedala a dalej odbáčala pohľadom. Sasuke a Naruto ju poznajú dobre dlho tak vedia, že ked odbáča pohľadom tak klame, ale tentoraz sa už oklamať nenechajú.
"Sakura ty vieš čo má za misiu. Je to tak?? No ták Sakura povedz nám to. Prosíím." prosil ju Sasuke. Ale Sakura nemohla. Dala hokagemu sľub, ale sú to jej naj. kamoši a Sasuke aj niečo viac. Nemôže im predsa klamať.
"O-Oro-Orochimaru. To je tá misia. Našli asi jeho úkryt. Prosíííííím vás ako kamarátka, ktorá vás má veľmi rada nechodte za nimi prosííím." ale už prosiť dalej nemohla. Sasuke ju omráčil a položil na lavičku, aby ich nezdržovala. Obrátil sa k Narutovi.

:D

kapitolka5

26. ledna 2010 v 15:53 | mitsuki |  Školská láska
"Ahh áno?" spýtala som sa ospalo.
"Ou prepáč asi som ťa zobudil čo?" spýtal sa ma Naruto.
"Ale nie."
"Dobre som rád. Chcel som sa ťa len opýtať či pôjdeš na tú Párty"
"A pôjdeš aj ty?"
"A keď poviem nie?"
"Tak nejdem." zasmiala som sa.
"Tak dobre idem."
"Ok idem aj ja" zasmial sa aj on.
"Vedel som to. Ok povedala mi Jenna, že o dva dni."
"Tak fajn budem pripravená."
"Pôjdeme tam spolu?"
"Samozrejme" zasmial sa.
"Tak dobre idem už. Ráno po teba prídem dobre? Ľúbim ťa."
"Dobre.. Aj ja teba veľmi" zložila som. Najedla som sa a keď že už bolo osem hodín rozhodla som sa, že pôjdem spať. Ráno my zvonil budík no ja som ho ignorovala. Prevrátila som sa na druhý bok a spala ďalej. V tom ma však niekto pohladil po chrbte a pobozkal. Otvorila som oči a videla pred sebou Naruta.
"No toto. Ty si tu len tak spíš a do školy sa nejde?" zasmial sa, ale mne sa stávať vôbec nechcelo. Bolela ma hlava a aj brucho. Chytila som sa zaň.
"Hinata? Čo sa deje?" ja som nič nepovedala len som sa skrútila do klbka a chytala za brucho. "Hinata" hovoril mi a položil mi svoju ruku na brucho "veď ho máš horúce. Čo si večer jedla?!"
"Ja... iba chlieb nič iné. Au sakra." stonala som od bolesti. Vedela som, ale čo mi je. Keď som bola malá tak som mala problém zo žalúdkom. Vyliečila som sa, ale doktori mi povedali, že sa mi to možno znova vráti. A práve teraz sa to stalo.
"Hinata" zobral ma do náručia.
"Ja keď som bola malá mala som problém zo žalúdkom."
"Čo si mala? A musíš ísť do nemocnice? Hinata"
"Ale nie. Ja mám dole v lekárničke také lieky. Volá sa to Sibatus." Naruto neváhal a hneď zišiel dole. Ja som sa skrúcala na posteli od bolesti. Prišiel a podal mi lieky a vodu. Zobrala som si dve tabletky a zapila ich vodou.
"Tak čo? Ešte bolí?" spýtal sa ma a ja som cítila, že bolesť ustupuje. Za päť minút to už bolo fajn a ja som sa posadila. Pozrela som sa na hodinky a bolo štvrť na deväť. Ešte stihneme ísť do školy. Postavila som sa a brala veci.
"Hej čo to robíš?"
"Čo asi? Ide sa do školy"
"Tak to teda nie. Ty zostaneš pekne doma." podišla som k nemu a vzala mu tvár do dlaní. "Naruto ja som už v poriadku. Naozaj. Môžem ísť do školy"
"Ale.." nedopovedal lebo som ho pobozkala. Ďalej nepovedal už nič, lebo vedel, že do školy pôjdem aj tak. Obliekla som sa, najedla a nasadli sme do auta. Do školy sme prišli za desať minút. Ostatný nás už vonku nečakali tak sme šli do triedy sami. Keď sme do nej vošli nezdržali sa otázok.
"Vy ste kde boli?" vyštartovala Temari.
"Čo ste znova boli večer spolu?" pýtal sa Kiba.
"Nie. Ja som zaspala." "No jasné celá naša Hinata." smiali sa. Hodina ešte nezačala tak sme sa zabávali. Vymýšľali sme vtipy. Ja som sedela na Narutovi a rozprávali sme sa o Párty. V tom však prišiel učiteľ a my sme sa hneď posadili na miesta. Hodina však ešte nezačala. Vysvetľoval nám nové učivo. Tak to šlo celý deň. Po škole sme sa všetci stretli pred školou. Rozprávali sme sa a ja som sa tam bozkávala s Narutom.
"No a Jenna ti povedala, že kedy tá Párty bude?" spýtal sa Sasuke.
"No hej. Ráno o deviatej. Takže sa pripravte, že budete vstávať." zasmiali sme sa a ďalej bavili. V tom okolo nás prechádzala Taylor a na mňa hodila vraždiaci pohľad. Ignorovala som ju a pobrala sa domov. Doma som sa pripravovala na zajtra. Vzala som si tašku a do nej dala: čierne plavky, šľapky, uterák, opaľovací krém. Najedla som sa a pozerala televízor. Zazvonil zvonček a niekto vošiel dnu. Bol to Naruto a pozeral na mňa ako vyjedám popcorn. Prišiel ku mne a zobral mi ich. "Hej. To je moje. Daj to sem." hnevala som sa a zo smiechom som sa na neho vrhla.
"Tak si to zober" vrhla som sa na neho a pokúšala sa mu ho zobrať. Vzal ma za ruku a pobozkal. Skĺzla som po sedačke takže som na ňom ležala. Pozrel sa na mňa.
"Toto je lepšie než popcorn nie?" zasmial sa a znova pobozkal.
"Hmmm nie" povedala som a vstala. Šla som do kuchyne a vzala si kolu. Potichu som šla späť a sadla si na Naruta.
"Nie?" povedal znova.
"Nie" vtom sa na mňa zvalil a začal ma štekliť. Bránila som sa ako som vedela, ale bola som bezbranná.
"Tak? Ešte na tom trváš?" šibalsky sa na mňa usmial.
"Fajn. Vyhral si." posadila som sa a hrala som urazenú. Prihováral sa mi, ale ja som ho ignorovala. Dal mi dole tričko a začal bozkávať krk. Zavrela som oči a nechala sa. Pozrel na mňa a pobozkal mi ústa. Tiež som sa nechala a urazenú som už nehrala. Znova sme strávili spolu noc, ale už nie na posteli, ale na gauči. Kde sme aj zaspali. Ráno sme sa zobudili o siedmej. Ležala som na Narutovom bruchu a on ma hladil po vlasoch. Zívla som si a pozrela na neho.

Dedina Kawasaki

26. ledna 2010 v 15:45 | mitsuki |  Si mOj ZivOt...
Uplakanými očami som sa pozerala na toho najkrajšieho chlapca, akého som kedy videla. Mal krásne modré oči a hnedé vlasy. Pozerali sme sa na seba a ja som sa strašne červenala. No včas som sa spamätala.
"Ehm, áno. Moju kamarátku niečo uštiplo." otočila som sa k nej. On sa spamätal tiež a šiel k nej. Kľakol si k nej a dal ruku na jej čelo. Mala horúčku. Pozrel sa na nohu a bola veľmi v zlom stave.
"Pavúk." vystrašene som sa na neho pozrela.
"Kedy sa jej to stalo?"
"Pred štyrmi dňami."
"Dobre, poď vezmem ju domov. Moja mama je lekárka." vstal a vzal ju na chrbát. Vzala som jej batoh a šla s ním.
"Ako sa voláš?" spýtal sa ma.
"Sumi a to je Kana." usmiala som sa "a ty?"
"Ja som Nobu. Teší ma." usmial sa aj on. Kráčali sme po ceste do nejakej dediny. Nebola to bohatá dedina. Videla som veľa detí a starých ľudí. Muži a ženy pracovali na poliach a staršie deti sa prechádzali po dedine. Keď som sa na nich pozerala videla som, že žijú len ako vedia. Bolo my ich strašne ľúto.
"Neboj sa, netrpíme hladom." usmial sa Nobu.
"Ty si sa tu narodil?"
"Áno, aj s mojím bratom. Volá sa Minoru." prikývla som a pozrela sa na Kanu. Vyzerala stále zle, ale držala sa.
"Tvoja mama by jej pomohla?"
"Samozrejme. Síce tu nemáme nemocnicu, ale moja mama chce ľuďom pomáhať. A tak si tu otvorila menšiu ordináciu a k nej každý chodí. Samozrejme zadarmo." usmial sa.
" A tvoj otec robí čo?"
"Pracuje na poli, aby sme mali s čoho žiť. A ja a Minoru mu v tom pomáhame. My sme taký bratia ako sa patrí."
"Obaja máte ehm...." usmiala som sa. Nevedela som totiž koľko im je. Nobu sa usmial.
"No ja mám 16 a Minoru má 17."
"Aha."
"A vy?"
"No ja 16 a Kana bude mať už 17. Závidím jej." usmiali sme sa. Prišli sme k jednému domu. Nobu vošiel a ja s ním. Pri stole bola žena v bielom plášti a niečo robila.
"Mami?" ozval sa Nobu.
"Nobu ahoj, čo.." nedopovedala lebo videla Kanu ako je zranená.
"Čo sa jej stalo?" ukázala na stôl a on ju tam položil.
"Kto to je?"
"Volá sa Kana mami. Uštipol ju pavúk."
"Kedy?"
"Pred štyrmi dňami."
"Fajn postarám sa o ňu. A kde si ju našiel?"
"No našiel som ich obe." ustúpil a ukázal na mňa.
"To je Sumi."
"Dobrý."
"Ahoj, čo ste robili v lese?" neodpovedala som, len som sklopila hlavu a pozrela k zemi.
"No dobre, choďte von ja sa o ňu postarám." prikývli sme a Nobu ma vzal za ruku. Vyšli sme von a ja som začala plakať.
"Neplač, moja mama sa o ňu postará." upokojoval ma.
"Tu nejde o to. Nestalo by sa jej to kebyže so mnou nejde."
"A čo tu vlastne robíte?" spýtal sa a sadli sme si na lavičku.
"Sme z Tokya." vyvalil na mňa oči. "ušli sme z domu."
"Prečo?"
"Moji rodičia zomreli keď som mala 10 a teraz sa o mňa stará moja teta. Bije ma a nemá ma veľmi v láske. Už som to nevydržala tak som ušla a Kana chcela ísť tiež." plakala som ešte viac a zakryla si oči rukami. Noby ma vzal do náručia a ja som mu silno stiskla mikinu.
"Noby? Všade ťa hľadám." ozvalo sa za nami. Noby sa otočil.
"No tu som. Deje sa niečo?"
"Nie len si sa niekam vyparil. Kto to je?" pristúpil bližšie a kľakol si predo mňa. Otvorila som oči a videla chlapca.
"Minoru toto je Sumi." usmial sa.
"Teší ma."
"Ahoj." povedala som a utrela si slzy.
"Skade si?"
"S Tokya?" povedal som mu a zasmiala sa. Začal sa smiať aj on a pridal sa aj Noby. V tom vyšla ich mama. Hneď som sa na ňu pozrela.
"Je v poriadku." žiarivo som sa usmiala sa bežala za ňou. Videla som ju ako spokojne leží na pohovke a šla som k nej.


"Tak Noby? Kto to je?" spýtala sa ho mama keď som zmizla.
"Veď Sumi."
"To je mi jasné, ale skade je. Kde si ich našiel a tak."
"No pri lese ako nesie Kanu. Povedala, že je z Tokya a že ušli s tade."
"Ušli." skríkol Minoru.
"Áno."
"Dobre a čo s nimi teraz chceš akože robiť?" na túto otázku zaváhal.
"Snáď nechceš aby odišli mama."
"No to v žiadnom prípade." ozvalo sa spoza nich. Prišiel ich otec.
"Otec."
"No tak Akemi, zranené dievčatá chceš poslať preč? Nemáš srdce?" povedal jej.
"Mám, ale nič o nich nevieme."
"No a? Ani o nás nič nevedeli a nechali nás tu." sklopila hlavu.
"Noby a Minoru dávam vám úlohu." zbystreli zrak.
"postaráte sa o ne." usmial sa a my sme sa museli tiež.
"S radosťou." a začervenali sa.

Pacilo sa? :)